Sluníčkáři

16.03.2016 23:10
 

 Hluboce mě zasáhl článek této autorky, která pravdivě a bez skrupulí popisuje dnešní pokřivenou společnost v ČR, na Slovensku a v celé Evropě. Poukazuje na zaslepenost "sluníčkářů" - novodobé společnosti Evropy, masírovanou politiky a médii. Poukazuje na zvrácenost politiky EU, na zvrhlost myšlenky multikulturismu.

Poukazuje na pseudohumanitu, lež a přetvářku.

 

Vraj sýty hladnému neverí. To platí aj o našich slniečkároch, ktorých dojme len hromadný úkaz – utečenci.

Musí spadnúť lietadlo, aby ste cítili tragédiu z dopravnej nehody? Musíte mať veľa korenia v jedle, aby ste ho cítili?  

Silné chute, 1 500 utečencov na lúke? Mňa zas dojal tento muž, ale nie tým, že je bezdomovec, ale tou melódiou, s tými vysokými tónmi tak vygradovanými v nej. Neutekal tisíce kilometrov a ľudské nešťastie sa nemeria ani podľa počtu kilometrov:

Vždy je to osobné, ako ďaleko zájdete v sebe do depresie. Niekoho zloží znásilnenie, niekoho celkom individuálna dopravná nehoda, ktorú si v správach ani nevšimnete. Vidíme len chudobu hromadnú. Keď dáte tých ľudí na jedno miesto, na jednu kopu, aby ste si ich všimli.

Tiež by som neverila a možno bola slniečkár, keby som nezažila chudobu na Slovensku a na vlastné oči nevidela, že sociálky môžu fungovať len ako pasáci, aby sa niektorí ľudia volali zamestnaní… Keby tí utečenci zomierali od hladu, tak nemajú na zaplatenie vysokých súm pašerákom. To by u nás mnohé matky s deťmi v núdzi nemali, aby sa dostali do iného sociálneho systému.

Plus ty nevieš, že na Slovensku existujú chudobní a bezdomovci? Ja sama som na Slovensku zažila čas, že som s deťmi hladovala. Síce sme nezomierali, lebo až v chudobe zistíš, čo všetko sa dá ešte zjesť. Napríklad môj syn vymyslel, že keď nie je maslo, ešte si môže na suchý rohlík nasypať červenú papriku a to sme nemali už celkom nič. Aj keď si už týždeň myslíš, že nemáš čo jesť, ešte stále niečo vymyslíš, napríklad krupicu s vodou. Ale zažila som aj také, že dcéra videla na chodníku ohryzok jablka a ja som vtedy nemala už nič. Alebo som mala 1 liter mlieka denne pre tri deti a rok sme nemali žiadne mäso ani raz, ani na Vianoce. A to ja som sa z toho dostala, ale x matiek tak rýchle nevyhrabe.

Videla som mnoho deti, čo nemávali jogurty nikdy, žiadne darčeky ani na narodeniny ani na Vianoce. Boli šťastné, že darčekom sú upečené koláče. A to len, čo som ja zažila. Nehovorím ešte o bezdomovcoch na uliciach. Tie linky boli na ženu so štyrmi deťmi, čo ju vyhadzujú z bytu a ďalších, čo už mesiac aj spávali v garážach, lebo prišli o prácu. Zažila som už všeličo ťažké, ale ten ohryzok jablká na chodníku si zvlášť pamätám, lebo moja päťročná dcéra mi vtedy povedala, že by si dala jabĺčko a ja som už nemala na nič.

Spávali sme vtedy na zemi na madracoch a deti sa pri učení striedali na jedinej darovanej stoličke pri darovanom stole v prázdnom prenajatom byte za cenu klavíra. Voľakedy sme mali klavír a zaň sme mali na prenájom bytu. Bol Mikuláš v azylovom dome pre týrané ženy a len ja som dala svojim deťom mikulášske balíčky. Ostatné deti boli naučené, že nedostávali ani na narodeniny, ani na Vianoce nič. Pre ne bola veľká radosť, že sa upečú na narodeniny niektorého dieťaťa koláče. Jogurty nedostávali, lebo pre toľkých by nebolo. Takže zabalila som jeden balíček pre jedného chlapca, čo vôbec žiadny nečakal a zostala som prekvapená, že si ho nenechal, ale rozdelil na dva menšie, pre ďalšie dve menšie dievčatká, čo nemali ani tri roky a ani tomu nerozumeli, že ich práve obdaroval svojim.

Po návrate z azyláku som už nemala na príspevok ZRPŠ. Takže keď sa aj v škole rozdávali o rok neskôr, moje deti nedostali, lebo nezaplatili. Nikto mi nedal vedieť, že také niečo bude, aby som im pripravila. Môj štvrták to prežil statočne, ale povedal mi, že jeho sestra (vtedy prváčka) plakala, keď všetkým deťom dávali, iba im dvom nie. Takéto udalosti sa vás nezabudnuteľne dotknú viac, ako že ste týždne nemali elektrinu, sedeli pri sviečke, varili vodu do vane v hrncoch a v kúpeľni kúrili ohrievačom dve hodiny, lebo inak tam bol jeden stupeň v zime.

Ale už verím, že sa to dá zažívať, že to niektorí ľudia reálne zažívajú a hoci po vás nestrieľajú, tá ľahostajnosť k vám, či a ako prežijete, je neuveriteľne šokujúca v civilizovanom svete. Vtedy som si myslela, že keby bola vojna a bol by to hromadný úkaz, tak ľudia by mi verili, ale takto žili v blahej nevedomosti, že sociálky fungujú a také niečo sa predsa nemôže stať. Ako nemôže, keď za rok 2014 je takáto správa? “Celkový príjem rodín je v tabuľke rozdelený podľa počtu členov v domácnosti. Alarmujúca situácia je u rodín, ktoré mali 2 až 6 členov a ich príjem v čase prieskumu (z rozličných dôvodov) siahal maximálne do výšky 100 Eur. Až 58,5 % rodín s tromi členmi (osamelá matka a dve deti) nedosahovalo celkový príjem 100 Eur.”

Dokola sa všetkých pýtam, z čoho budú žiť utečenci, ktorí sa nezamestnajú a v Humennom sa nezamestnajú? Dostanú pomoc ako všetci, čo nemajú zaručenú strechu nad hlavou a ani prežitie, alebo naďalej bude na nich a len pre nich príspevok 1000 eur, ako píšu tí, čo sa o nich starajú? Ako to bude štát zdôvodňovať, že mladí muži Afričania budú mať takúto pomoc a matky s deťmi v núdzi desatinu z toho a bez zaručenej strechy nad hlavou a prežitia?

Vraj je to krásne – súcit a všetky slohové práce na tému dojatia bez premýšľania ako ľuďom vysvetlíte také sociálne nerovnosti – pomoc iba ľuďom s inou národnosťou. Aký je krásny súcit, ktorí ignoruje tisíce chudobných? Pre slniečkárov neexistujú a výlučne sa dojímajú len nad článkami o ľuďoch s inou národnosťou.

Ako sa volá taký súcit, exotický? Je to móda? Veria, že medzi imigrantmi sú vedci a lekári, čo mali tisíce eur na pašerákov, ale neveria, že medzi bezdomovcami na Slovensku nie sú len špinavé a nevzdelané indivídua. A nie je to také isté paušalizovanie?

V útulku Mea culpa vo Vrakuni sa platí za noc jedno euro a situácia je lepšia, pretože sa ?fúka? – nocľažník musí mať nulové promile. Kapacita je však oveľa menšia a pobyt je limitovaný – možno tu zostať najviac dva týždne. Pre Martina je to však lepšie, než tlačiť sa v preplnenej nocľahárni. Kapacita útulkov v Bratislave nestačí. V nocľahárni De Paul pri letisku spáva aj sto ľudí. Medzi nimi agresori či zlodeji, nechýbajú vši a svrab. Za noc 0,85 centa.

Slovenská Hlava XXII: “Život na ulici je ustavičný stres a najväčším mýtom je, že bezdomovci to tak chcú. Nepoznám nikoho, kto by chcel prísť o byť, prácu, rodinu,” vysvetľuje Peter Adam zo združenia Vagus, ktoré pomáha bezdomovcom. Verejnosť vníma ľudí bez domova ako špinavé, nevzdelané indivídua. “To je len ten najviditeľnejší typ, takých desať percent. Na ulici sa stretávame aj s učiteľmi, vedcami či so spisovateľmi, ktorých publikácie dodnes slúžia ako učebné texty.”

Predsudky podľa Petra odrážajú aj nás vlastný strach, že tak môžeme skončiť my či naši blízki. Čoraz viac ľudí sa nachádza v akejsi zásahovej zóne a od pádu do bezdomovectva ich delí iba tenká čiara – stačí prísť o prácu, byt, ochorieť či nedokázať splácať účty, hypotéku.

Radičová rozhodne nečakala, “že 12.3.2006 príde na studenom fronte snehová búrka. Zasiahla Bratislavu a okolie, pri svojom postupe na východ sa postupne rozpadla. Behom troch hodín nasnežilo na niektorých miestach až do 10 cm snehu. Teplota sa nad nulu cez deň nedostala, najchladnejšie v ten deň bolo paradoxne v Bratislave a v Malackách, pretože studený vzduch prúdil len nad krajný západ Slovenska. Do 18.3. sa ešte vyskytovalo časté sneženie s nízkymi, ale cez deň už kladnými teplotami. Na začiatku poslednej marcovej dekády sa vyjasnilo a vzduch sa cez deň ohrial na 10/15°C, no ráno stále mrzlo, až do -5°C. Otepľovanie prerušil dvojdňový vpád studeného vzduchu od SZ -S, deň 26.3 sa dá považovať za začiatok jari.” Zo 170 bezdomovcov, ktorí v to ráno naposledy opúšťali tábor bolo podľa ošetrujúceho lekára ministerstva vnútra približne 90 chorých. Dokonca mali niektorí 40 stupňové horúčky, prechladnutia, chrípku a reumatické ťažkosti. V priebehu marca, teda konkrétne od 6. marca minimálne 4 z nich zomreli.

Kde ste všetci boli vtedy, keď 170 bezdomovcom a práve v tej vašej nenáckovej Bratislave zrušili strechu nad hlavou? Do mrazu mínus 5 stupňov vyhnali 90 chorých. Tu nasledovala hádka intelektuálov, koľko ich vtedy presne zamrzlo, či naozaj 16 alebo len 8. Šípoš napísal: “Ďalší dvaja bezdomovci zamrzli v noci na pondelok v uliciach Bratislavy. Podľa policajných zdrojov ich túto zimu v hlavnom meste zomrelo na podchladenie už 16.”

A to nie je jedno, či zomreli doslova zamrznutím alebo na následky podchladenia? To už je potom iná smrť?!

https://medzicas.sk/maria-malinova-slnieckarom/

16.07.2015 21:56

 

Kontakt

Poezie - šálek kávy " U Divíška" patriciahlavsova@centrum.cz